OSTBLOK
Terug

OSTBLOK

V literárnom časopise Rozum vyšiel v marci úryvok z pripravovanej knižky Ostblok. Nakoľko je Rozum výhradne printové médium, dávam ochutnávku z Rozumu aj sem. Užite:) 2.mrt. 2024

Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.


Socialistickí pracháči ako mäsiari, zelovocári, pumpári či krčmári boli uzavretá kasta. Ja som sa do nej narodil, čo mi spolu s chýrom o expresne zohnaných markách pre Mariána otvorilo – inak nie pre hocikoho otvorené – dvere. „Veď to je malý Ferko, Vierkin syn, ten veselý šibal, ten by nás neokradol, ani neudal. On je náš,“ hovorievali. Všetci mali nakradnuté státisíce až milióny korún, o ktoré sa veľmi báli. Najprv som si myslel, že potrebujú valuty, aby si kúpili v Tuzexe video alebo televízor. To bola hlúposť. To už oni dávno mali. Aj byty, aj chaty, aj fordy, aj ople. Teraz potrebovali svoje nakradnuté peniaze dobre uložiť. Do banky ich dať nemohli. Nevedeli, či sa nebudú musieť pratať, alebo nepadne mena či politický systém. Nebolo lepšie riešenie, ako ich skladovať v pekne tvrdej stabilnej západonemeckej marke alebo v dolároch, ktoré sa v prípade potreby dali ľahko zobrať so sebou. Boli po tom takí dychtiví, že nemali problém ísť aj na nevýhodný kurz. Zobrali koľkokoľvek.


Párkrát v živote som mal šťastie, že som bol v správnom čase na správnom mieste. Toto bol tiež ten moment. Oni mali koruny a chceli sa dostať k valutám. Dievčatá z Veže dostávali marky, doláre, franky a často ich nevedeli dobre predať. U mňa sa tento dopyt a ponuka stretli. Rozbehlo sa to tak, že už za pár týždňov bol dopyt po valutách omnoho väčší, ako boli baby z Veže schopné vykurviť si, aj keby trtkali nonstop. Sypalo mi to toľko, že som spával v hoteloch, dával som si nosiť raňajky do postele a domov som takmer nechodil. Prachy som mal poschovávané kade-tade. Martina mi zavolala do Veže, že mám prísť podpísať žiadosť o rozvod. A že som strašný hajzel. Bolo mi to ľúto. Keby ma tak neštvala, aj by som jej pritakal, že veru som. Bral som to ako zlyhanie, ale bolo to nezvrátiteľné. Už sme sa neboli schopní ani normálne porozprávať. Nebavilo ma to, tie hádky zabili všetko pekné. Určite škodili aj Lukášovi. Rozvod sa vybavil do pol hodiny. Martina navrhla, že sa vzdám bytu a budem platiť alimenty. Tisícku mesačne. Sudkyňa celkom vyjavene pozorovala, keď som súhlasil. Byt bol v katastri zapísaný ako spoločný a v tom čase boli bežné alimenty okolo dvoch stovák. Bol som veľkorysý ako Onassis. K tomu, čo jej odklepli, sme sa ešte bokom dohodli, že jej jednorazovo pridám stotisíc. Nie som hovädo, mám syna rád a uchlácholené svedomie mi za to stálo. Ako ich dostala, už sa so mnou odmietala baviť. Pri telefonátoch sa ošívala dať mi syna k slúchadlu, vraj je pre Lukáša lepšie, keď so mnou bude v kontakte čo najmenej. Najlepšie vôbec. A rovno ma aj odhalila, nech sa nehrám na starostlivého otecka, ona ma pozná a vie, že mi to vlastne vyhovuje. Mala pravdu. Krátko po novembri ´89 predala byt a odsťahovala sa do Prahy. Odvtedy som Lukáška nevidel. Martinu som náhodou zazrel o pätnásť rokov neskôr, v bulvárnej televíznej relácii na Nove, ako manželku staršieho zazobaného chirurga, ovešanú šperkmi. Nikdy som sa nebál, že by sa stratila. Stále bola krásna. Už s tým aj vedela pracovať a úročiť to.


Ja, už opäť slobodný, čo bol skvelý pocit, som sa vrhol na biznis. Dostal som sa na úroveň, keď som bral všetky valuty, čo sa na Vežu dostali. Už to nestačilo. Musel som sa porozhliadať po iných prameňoch mariek, dolárov, libier, frankov, guldenov. Inak si mäsiari a pumpári nájdu iný zdroj.
Po rozvode som dočasne býval v hoteli Bratislava. Jedno ráno, ako každý deň, som po raňajkách fajčil na balkóne, keď na parkovisko zabočil rakúsky autobus, z ktorého sa vyrojili turisti. Zrazu sa pri nich objavili traja Albánci. Zvítali sa s niekoľkými návštevníkmi, akoby to boli ich tetky a ujcovia. Tľapkali sa po pleciach, kvákali ako kofy na trhu a bez nejakého tajnostkárčenia im tam vymieňali peniaze. Padla mi sánka. Načisto som bol z toho chuj. Čo znamená to ich láskyplné vekslovanie? Objasnila mi to recepčná.


Pri stavbe hotela Bratislava pomáhali v rámci RVHP aj spriatelené socialistické krajiny. Medzi nimi albánski murári, pre ktorých bola možnosť ísť hoci aj do pekla lepšia ako zostať v izolovanom rodisku, kde marxistický diktátor Hodža vládol ako feudál. Zakázal im náboženstvo a obsral celú krajinu státisícami betónových bunkrov, zatiaľ čo ľudia nemali čo žrať. Ušiel každý, kto mohol. Tí šťastnejší do Talianska a Nemecka, odkiaľ posielali valuty domov svojim rodinám, ale aj montáže vo východnom bloku boli veľká výhra. Tieto možnosti skončili, keď sa Hodža pohádal s Rusmi aj Čínou. Potom ich stiahol domov, ale medzičasom si tu už viacero Albáncov stihlo nájsť frajerky. Naše slovenské kozy boli odjakživa namäkko z počerných temperamentných exotov z juhu a povydávali sa za nich. Oni tu radi zostali a už za socializmu dokázali pololegálne podnikať. Boli nástupcami olašákov na starých mercedesoch a predchodcami žltých nákladiačikov Family Frost, ktoré sa vyrojili po revolúcii. Albánci v dodávkach obchádzali dediny a mestá už 15 rokov predtým. Predávali zmrzlinu a popri tom vedeli zohnať všetko. Od ľudských orgánov až po guľomet. Ako moslimovia mali veľké rodiny, veľa príbuzných, a to nielen v Albánsku. Vďaka častej emigrácii z vyhladovanej krajiny sa to bratrancami, sesternicami, švagrami a neterami do desiateho kolena hemžilo po celej Európe. Radi sa navštevovali. Tých zo západu naši vítali a keď už prišli, tak im vymenili marky za lepší kurz. Návštevníci dostali raz toľko, ako by dostali v banke, čím sa príjemný pocit, že za železnou oponou sú z nich razom milionári, znásobil. A miestni Albánci si prilepšili. Okrem toho im príbuzní dohodili aj zvyšok autobusu. Výhodnému kurzu sa nikto nebránil. Priamo pod nosom, teda pod balkónom, som našiel nové zdroje valút. Problém bol, že Albánci držia spolu. Je to uzavretý klan. Ťažko sa medzi nich dostať. Vyzerali inak, hovorili inak. Krvnú pomstu brali otravne vážne. Keď išlo o niečo dôležité, čo sa im nepáčilo, prechádzali do plynulej albánčiny.


Pomohol mi spolužiak Janko Takáč. Karatista, s ktorým sme spolu s Peťom patrili k najprešibanejším a najproblémovejším žiakom na učilišti. Po skončení školy sa naše cesty rozišli. Ja som odišiel do Charitasu a neskôr do Veže a Jano začal robiť vyhadzovača vo Véčku, kde ma pustil, aj keď bolo plno – a kde sme vypili veľa vodky. Pre mňa to bol vždy zlatý chlapec, ale ostatní sa ho báli. Už pred revolúciou platil v rodnom Ružinove za silného muža. Ešte sa nevypaľovalo ako po revolúcii, ale inak sa viezol vo všetkom. Vybavoval spory, organizoval stávky, za poplatok vedel vybaviť vrátenie ukradnutých bicyklov či áut. Bol omnoho efektívnejší ako polícia. Ružinov bol aj zostal jeho rajón, až kým ho v roku 2003 nezastrelili sýkorovci. Pár rokov pred smrťou sa dostal Jano do ostrého konfliktu s novodobými albánskymi prišelcami, ktorí chceli vypaľovať a predávať v podnikoch jeho kamaráta a obchodného partnera Joža Surovčíka drogy. Ešte v roku 1987 bol pritom s miestnymi ružinovskými Albáncami kamarát. Mali nejaké spoločné kšeftíky. Za päťsto mariek sa za mňa prihovoril. Máločo v mojom živote prinieslo viac osohu ako tých päť stoviek. Albánci, hlavne Laky a Amir, boli poctiví chlapi. Stará škola. Na čom sme sa dohodli, to platilo. Bola to pre nich otázka cti. A ja som si veru nikdy nedovolil ich odrbať, lebo hranica, keď bol niekto pre nich brat alebo sviňa, ktorú treba pichnúť hrdzavým nožom do boku, bola veľmi tenká. Prijali ma bez výhrad aj preto, že som sa im hodil. Oni totiž hotel Bratislava, hotel Nivy a hotel Junior aj s turistami, čo tam boli ubytovaní, pokladali za svoje teritórium. Stavali ho vlastnými rukami a už tam aj zostali. Nikto iný sa tam neodvážil, lebo by zle obišiel. Svojim turistom vekslovali pekne poctivo na regál, na stred medzi skutočným a bankovým kurzom. Žiadne podvody. Všetky odrby prišli až po revolúcii. Ich uzavretosť ich chránila, ale bola aj ich nevýhodou. Mali veľa valút, no nemali ich kde predávať. Tí, čo valuty chceli, sa ich báli. Veď Albánci. A tu som nastúpil ja s mojím nekonečným dopytom mäsiarskych a pumpárskych milionárov. Sprostredkovateľ Feri, dôveryhodný pre obe strany...


Najprv sme urobili niekoľko menších transakcií do desaťtisíc mariek. Všetko fungovalo a zakrátko som mal na vekslovanie s Albáncami výhradnú exkluzivitu. Rozbehlo sa to na úplne iné obrátky. Nestíhal som ani registrovať, koľko peňazí mám. Prachy som pchal do túb zo značkových alkoholov. Rok pred revolúciou som za malý úplatok na národnom výbore a 60-tisíc korún odchodného kúpil od primára z Kramárov, ktorý sa sťahoval do vily na Kolibe, veľký stometrový byt na Mariánskej ulici v centre. Bolo to skvelé obdobie. Bol som mladý, život ma bavil, prachy sa sypali. Miestni pochôdzkari ma volali Vysmiaty Feri. Aj sa pristavili, podebatovali, ako ide život, sem-tam som im strčil stovku na kávu. Pravdupovediac, do Veže sa mi už chodiť nechcelo, ale v socializme nebolo na výber. Našťastie som bol ešte mladý, energie som mal toľko, že som dva- či trikrát do týždňa po šichte ešte zvládol zbehnúť do dlho otvorenej kaviarne v Kryme, kde som mal staršiu kamarátku a občasnú milenku, čašníčku Zuzu. Rozumná baba. Mne sa do vzťahu absolútne nechcelo a ona to akceptovala. Dalo sa s ňou výborne zasmiať a tiež som na nej nikdy nešetril.


V Kryme som spoznal Žaluďa. Sedával v partii vekslákov pri oddelenom stole. Málokedy pili, spravidla kávičkovali a ticho debatovali o kšeftoch a lumpačinách. Ja som sedával na bare vyobliekaný ako zo žurnálu, so zväzkom bankoviek vo vrecku. Pri platení som ich vyťahoval a okázalo odrátaval. Ako taký sprostý kohút! Raz, keď som po robote prišiel na drink, Zuzka spomenula, že sa na mňa Žaluď pýtal. Že vyzerám, že si viem zarobiť peniaze, na čo mu ona prikývla, že zrejme hej. Grošom nesmrdím. A že nech si k nim prisadnem. Šikovných ľudí vždy treba. Tak som si ešte v ten večer sadol k veksláckemu stolu. Hneď ma zdrbal, nech sa nenosím ako páv. A nerozhadzujem. Po baroch chodia tajní fízli a isto ma už majú v hľadáčiku. Čo má čo mladý pingel chodiť vyštafírovaný ako nejaký dandy a rozhadzovať ako Rockefeller! Tak začala moja spolupráca s Steinhübelom. Žaluď bol jeden z najbystrejších ľudí, akých som v živote spoznal. A najlakomejších. Dnes sa často hovorí notoricky známa príhoda, ako už ako milionár objednával v baroch pre seba a svoju pipku jednu kolu a dva poháre. Málokto však vie, že to už býval štedrý. Pred revolúciou jeho ženské nedostali nič. Maximálne si mohli posedieť za odmenu v jeho mercedese na parkovisku medzi trabantami, zatiaľ čo on veksloval. To bola ich odmena. Strašne lakomý chuj to bol! Odrbal, koho len mohol. A za tú nenažranosť ho nakoniec o desať rokov aj zabili. Ja som ho však poznal v osemdesiatom ôsmom. To ešte nebola žiadna Tatravagónka, ani mraziarne. Žaluď postával pred Kyjevom a menil turistom valuty. Ja s mojím sofistikovaným reťazcom dopytu a ponuky som naňho najprv pozeral trochu z vrchu, ale kvitoval som jeho pracovitosť a cieľavedomosť. Sem-tam sme si podľa potreby vzájomne vypomohli. Keď som potreboval pre niektorého môjho kunčafta väčší objem dolárov alebo inej meny, ktorej som nemal práve dosť, Žaluď mi ju predal. Inokedy ja jemu. Pritom som sa mu posťažoval, že sa mi už nechce chodiť do Veže. Povedal mi, že niečo vymyslí, nech sa hodím na maródku. O dva dni sme sa stretli. Žaluď vytiahol papier a pero.


„Napíš žiadosť o uvoľnenie zo zamestnania z dôvodu, že si tehotný.“
„Tebe načisto jebe?“
„Len to pekne napíš.“


Odjakživa som mal sklony riskovať a toto bola extrémna sprostosť! Presne podľa môjho gusta. Nemohol som odolať, tak som tam na stole napísal žiadosť s dátumom, predmetom žiadosti a podpisom. Žaluď vytiahol obálku.


„Choď to pekne doporučene poslať a Vežu hoď za hlavu. Už tam nechoď.“


Bola to drzosť ako sviňa, ale rozhodol som sa mu veriť. Jasné, že neprišla žiadna odpoveď. Na Veži si mysleli, že si robím srandu. Tešili sa, ako ma kopnú do riti a vyhodia na pľaci, keď sa ukážem. Neverili, že neprídem. Pečiatka v občianskom bola zákon a okrem toho vedeli, že nie som tupec, lebo lepší džob v Bratislave neexistuje. Po vyše mesiaci sme namiesto mňa poslali na Vežu za Nižňanským Žaluďovho kamoša, právnika, ktorý šéfovi vysvetlil, že na žiadosť nereagovali v zákonnej lehote, čiže sa automaticky pokladá za schválenú a vybavenú. Ak sa Nižňanskému niečo nepozdáva, môže podať odvolanie a byť na posmech celej firme, že chlapovi oficiálne schválil tehotenstvo. Nižňanskému padla sánka, vypúlil oči, krútil hlavou, akože toto ešte nevidel, zašomral si niečo pod nos – a podpísal to. Do týždňa mi Žaluď vybavil miesto v petržalskej Kotolni, kde robil on aj jeho parťák Kuna. Samozrejme, len oficiálne. Namiesto nich tam pracovali náhradníci, dôchodcovia, ktorým k platu prihodili po pár stoviek. Náhradníka Jožka som vyfasoval aj ja.


Keby som vedel, že o pár mesiacov celý socializmus padne, mohol som sa na to vykašľať. V marci 1988 som náhodou išiel okolo disidentskej manifestácie na Hviezdoslavovom námestí. Za ľudské práva a náboženstvo tam rečnili Mikloško s Čarnogurským. Dvaja suchári, ale musel som uznať, že na to, že to boli napospol svätuškári, mali gule. Komunisti na nich poslali vodné delá a z námestia ich vytlačili až nákladnými autami. Ledva som sa stihol spakovať. Potom bolo v Československu na rozdiel od Maďarska a Poľska ticho. Gorbačov vykrikoval na stránkach Pravdy a Rudého práva o perestrojke a glasnosti. To bolo všetko. Zrazu v októbri 1989 Nemci otvorili hranice medzi Západným a Východným Nemeckom a 9. novembra padol Berlínsky múr. Vekslácka scéna ožila a spozornela. Vo vzduchu viseli zmeny, ktoré nás mohli zasiahnuť. Osemnásteho novembra sme v kaviarni hotela Perugia na Zelenej ulici pozerali zábery z pražskej demonštrácie na Národnej triede. Tu už vodné delá ani šíky špeciálnych útvarov v prilbách s pelendrekmi a plexisklovými štítmi nestačili. Na ulici stáli desaťtisíce ľudí. Zízali sme na to a v hlavách nám bežala otázka, čo toto bude znamenať. Ani najväčší fantasta by napríklad nepredpokladal, že Boris, šatniar a vekslák-amatér, sediaci za nami, sa o tridsať rokov stane predsedom parlamentu. S hlavami plnými zmätku sme sa rozišli domov. Stále som rátal s tým, že to komunisti nejako potlačia. Bol som v strehu. Deň bolo ticho, vraj prebiehali nejaké jednania v Prahe a potom, devätnásteho novembra, herci u nás v Bratislave zrušili predstavenia. Následne v Umelke spolu s disidentmi a študentmi vydali Protest proti policajnému zásahu na Národnej triede a predniesli výzvu na slobodné voľby. Stále som si obozretne udržoval odstup a z Mariánskej som sledoval dianie na Námestí SNP o dvesto metrov ďalej. Socializmus, v ktorom som sa narodil, vyrastal a ani by mi nenapadlo, že by mohol skončiť, tobôž nie tak ľahko, sa do dvoch týždňov rozsypal. Ako domček z karát. Desiateho decembra sa otvorili hranice a tretina Bratislavy sa vybrala pešo pozrieť sa na bájny západ do Hainburgu. Vtedy som definitívne uveril, že sa to už nezvráti. Podliehal som eufórii dejinných okamihov, no na druhej strane som mal obavy. Ako sa ukázalo, zbytočne.


V mesiacoch po Nežnej revolúcii nastal neskutočný hlad po konzume. Ľudia chceli cestovať a nakupovať. Štátne banky, samozrejme, nemali dostatok valút. Vtedajší zákon dovoľoval občanom vymeniť si západné meny v množstve päťsto korún na osobu. To bolo na dve kávy vo Viedni. Dopyt po šilingoch a markách vystrelil do neba. Žaluď sa zorientoval ako prvý. Pochopil, že eufória, ideály, Krylove a Hoffmanove pesničky sú síce pekné, ale prchavé ako vzdušné chiméry. Zato hifi veže, kozmetika a ligotavé obaly najlacnejšieho braku na Mexikoplatzi sú trvalá hodnota.





Reacties:

Reageer: